Jana Bublavá nadväzuje na tradičnú textilnú výrobu v regióne. Pradie vlnu na kolovrátku a z nej štrikuje ponožky, rukavice a čiapky. Je súčasťou projektu Gubaňa, ktorý sa usiluje o návrat slovenskej vlny na trh. Svoje výrobky predáva známym, na jarmokoch a prostredníctvom webovej stránky, nájsť ich možno aj v predajniach ÚĽUVu. Organizuje aj kurzy, kde sa záujemcovia môžu naučiť zručnosti, ktoré ovláda.

Janka, kde sú korene tvojho bielokarpatského príbehu?

Vyrastala som v Bratislave - Petržalke. Ale s otcom sme odmalička chodili na ochranárske akcie, opravovať drevenice, strážiť historické mlyny a pomáhať prírode v okolí Bratislavy. A tam som sa cítila viac doma. Lákalo ma chovať zvieratá a žiť na dedine. Preto som sa po ukončení vysokej školy presťahovala sama so psom na polosamotu na kopaniciach pri Starej Turej. Túžila som sa naučiť remeslo. 

Od jednej staršej panej som sa učila tkaniu na krosnách a veľké krosná požičané od kamarátky mi zaberali na dome jednu celú miestnosť. Lákalo ma ďalej skúmať, ako vzniká niť na tkanie od začiatku. Po pátraní mi prišlo najvhodnejšie skúsiť spracovať vlnu na tento účel, a tak som nožnicami ostrihala prvú vlnu, vo Valaskej Belej na povale našla starý kolovrat a internet ma naučil, ako na to. Chodili sme s pani tkáčkou aj po jarmokoch, ukazovali, ako sa vyrába látka a občas predali aj nejaký náš výrobok.

Keď prišli deti, nedalo sa sedieť pri krosnách a tak som rozvíjala pradenie na kolovrate a vretienku. Naučila som sa lepšie pliesť a najväčšou spotrebiteľkou mojich vlnených ponožiek som ja sama.

Na začiatok potrebuješ vlnu, kde ju nakupuješ? 

Ovčia vlna je dnes braná ako odpad, ľudia mi ju darujú. V súčasnosti mám veľa vlny priamo od strihača z tohto regiónu, ktorému je to ľúto vyhadzovať. A aj majitelia sú radi, lebo nevedia, ako sa toho zbaviť. No väčšinou až 2/3 tvorí veľmi špinavá, alebo krátka nepoužiteľná vlna, takže začína proces triedenia, prania vo vedrách a sušenia vonku (ideálne v lete). 

Opratá vlna sa musí vyčesať na krampliach alebo bubnovej česačke. Ja takú česačku zatiaľ nemám, ale môj šikovný muž ju raz dokončí. Takže táto časť procesu je časovo aj fyzicky najnáročnejšia, ak to robí človek naozaj ručne. Druhou možnosťou je poslať vlnu do Vlnárskej manufaktúry v Senohrade a tam mi ju pekne operú aj vyčešú, za finančnú odmenu samozrejme. 

Čo sa deje ďalej s vyčesanou vlnou?

Najviac skúseností a trpezlivosti je treba pri pradení. Musím vedieť, aký druh vlny (plemena ovce) na aký výrobok použiť a aký skrut vlne dodať. Od týchto dvoch premenných závisia vlastnosti výslednej priadze a je otázka zručnosti, aby mala vlna po celej dĺžke rovnakú hrúbku a skrut. Na druhej strane, ručná robota sa práve líši od tej strojovej v malých nepravidelnostiach, ktoré jej dodávajú ľudskosť.

Sú obdobia, kedy sa veľmi teším na pradenie. Mám rada zvuk kolovratu, aj jeho otáčanie, pomalé pribúdanie nite na cievke. Často sa však venujem aj pleteniu na ihliciach, lebo to je ľahko prenosné všade, kam idem.

Povedz nám viac o sebe a tvojom živote v Bielych Karpatoch

Študovala som krajinárstvo a profesori ma nadchli pre krásu obývanej krajiny. Ako výsledok harmonického spolužitia človeka a prírody. Preto žijem už skoro 20 rokov tu, na kopaniciach pod Javorinou. Mám veľmi rada aj blízkosť moravskej strany, skadiaľ sem dýcha nadšenie a inšpirácia od našich akčnejších susedov. Hory sú tu nižšie, skupiny domčekov oddelené lúkami a lesíkmi, je to pre mňa obraz obytnej láskavej krajiny. A našla som tu aj veľmi veľa nadšených ľudí, ktorým záleží, ako žijú a chcú spolupracovať pre dobrú myšlienku.

V minulosti sa tu chovali ovečky ako doplnok k ovocným sadom. Ovčia vlna sa tradične spracúvala na ponožky, čiapky, papuče, vrchné oblečenie a plátenká do mlynov na múku – ktoré patria k miestnym špecifikám. Až keď som priadla, dozvedela som sa od starších susedov, ako si pamätajú ich mamu priasť na kolovrate tenké vlnené nite a odovzdávať ich do manufaktúry na Myjave. Jeden taký kolovrat mám aj doma. Pradenie vlny je pre mňa obrazom trpezlivosti a tradičnej ženskej práce. A tiež ju využívam na klebetenie, ako to vždy aj bolo.

Čím sú tvoje výrobky špecifické? A vedia zákazníci oceniť ručnú prácu a miestny pôvod?

Môj postup výroby je v celom procese tradičný, akurát hotová pletenina je už v modernom štýle (napr. sveter). Veľmi rada používam prírodné farby oviec a nefarbím vlnu.

Zákazníkov je málo. Málokto je ochotný zaplatiť čas, ktorý človek strávi ručným spracovaním. Aj keď odo ma niekto niečo chce vyrobiť, rozhodujem sa podľa toho, aký mi je sympatický človek. Alebo ak je to kamarát, rada mu darujem svoj čas - rada myslím pri práci na človeka, ktorý bude výrobok nosiť. 

Veľký biznis to nikdy nebude. Najčastejšie si vzájomným nákupom výrobkov tvoríme vzťahy s remeselníkmi medzi sebou, lebo vieme navzájom oceniť čas a zručnosť do neho vložené.

Čo pre teba znamená byť držiteľkou značky Tradície Bielych Karpát?                                                                                                                           

Značka TBK pre mňa znamená skupinu ľudí s rovnakým cieľom a záujmom o to, ako sa dajú vyrábať veci v súlade s prírodou. Bola by som rada, keby boli tieto hodnoty známe medzi ľuďmi z okolia a bola by to značka kvality výrobkov.

Pri práci v informačnej kancelárii som kontaktovala niektorých výrobcov TBK, sklamalo ma, že veľa z nich už aktívne nevyrába. Že sme ohrozený druh.

Máš nejaký sen alebo plán, kam by si chcela svoju tvorbu posunúť?

Dnes musím mať iné zamestnanie, aby sme prežili, takže remeslo je mojím koníčkom a relaxom vo večerných hodinách. Som súčasťou projektu Gubaňa, pre ktorý spriadam vlnu a pletiem svetre. Teší ma, že môžem prispieť k záchrane a návratu slovenskej vlny na trh. Neplánujem vo väčšom predávať výrobky, na Slovensku nie sú dobré podmienky pre malých výrobcov.

Kde si môžeme tvoje výrobky kúpiť? 

Chodím pravidelne na stretnutie priadok do skanzenu v Zuberci, na Trenčianske folklórne slávnosti, na Trenčiansky hrad na projekt TreBuchet a občas aj na iné podujatia. Mám FB stránku Praslica, ale nie som veľmi aktívna na sociálnych sieťach. 

Moje výrobky môžete nájsť v predajniach ÚĽUVu.

Ako by si jednou vetou opísala svoj vzťah k Bielym Karpatom?  

Je to môj domov, miesto, kde som našla svoje miesto na svete.